Čítali ste tieto knihy? Vaše pocity? Alebo tip na knihy,

 ktoré ste v týchto mesiacoch dočítali vy?

♥

7.5. 2019

  Keďže nič neprinesie chuť niečo robiť tak ako keď to človek robiť nemôže, počas pobytu môjho notebooku v servise, prišla obrovská chuť písať. Samozrejme som vedela, že ju treba využiť, lebo príde notebook opravený a určite bude fuč. 

  Takže po troch pokusoch spojazdniť strašne staré notebooky som si požičala ocov mini mini notebook. Keďže malá klávesnica je smrť a ja by som ten notebook vyhodila oknom, požičala som si tentoraz od brata, klávesnicu. Dávno som neťukala na takej klasickej počítačovej viac ako faktúry a nejaké emaily v práci, takže tiež trošku boj. Očividne som už pohodlná :D


   Síce tam mám milión preklepov lebo nemám nervy sa na tej malej obrazovke a bez myši vracať k slovám, ale ide mi to rýchlo ako už dávno nie. Síce už chcem notebook späť, ale na druhú stranu, čím dlhšie bude v oprave, tým viac napíšem :D
  Doteraz som písala na striedačku postavy, ale teraz fičím len na jednom deji, ide mi to tak ľahšie. Hlavne preto, že je tam priama nadväznosť a akcia. Alebo som to tak možno mala robiť od začiatku a už dávno by som mala hotovo :D


   Človek nevie čo má, kým o to nepríde. To rozhodne platí aj pre starý zlatý notebook, veľkú obrazovku, milovanú klávesnicu, myšku a tak ďalej. S navrátením notebooku ma chuť písať ako o život neopustila, možno preto, že sa blížim ku koncu. Aj keď, už som nedávno vyhlásila niečo v duchu - už len nejaké 4 kapitoly a zase sú to 4-5 kapitol do konca :D
  Čakajú ma ale nejaké povinnosti mimo, aj svadba kamarátky sa blíži, takže ma to určite spomalí (lebo robím všetko na poslednú chvíľu a ona ešte nemá spravený svadobný album ani nič iné čo som sľúbila :D ), ale do konca mesiaca, alebo začiatkom budúceho, bude text "vypľutý". A potom amen tma, opravy. Plačem už teraz :D

 Ako som písala v prvom diely série Zo zákulisia príbehov, zapáčil sa mi projekt, ktorý organizovali dve bloggerky,  Lyn a Moon. Robím ho síce s oneskorením, ale veď na tom napokon nezáleží. :)

   Druhý diel série je teda o láske a vzťahoch postáv v príbehoch a ja som musela chvíľu rozmýšľať, ako to poňať. Hlavne preto, že nechcem nič spoilerovať a na začiatku príbehu nemám žiadny očividný budúci pár. Očividne zamilovanú postavu áno, ale ako to s ňou dopadne, je vo hviezdach. 

   Odpovede preto budú taký mix o rôznych postavách, podľa toho, ako sa mi dalo vyjadriť, bez veľkého prezrádzania. 

1. Aké vzťahy mali v minulosti tvoje postavy?

  Lyra nie je žiadna veľká kráska. Je to obyčajná žena s priemernou tvárou a bežnými problémami, ktorá trávi veľa času s mužskými priateľmi, ale ťažko sa jej hľadá, cesta ako spraviť ten pomyslený krok medzi priateľstvom a vzťahom. Ako to dať najavo. Je vo väčšine sfér života celkom istá a neraz drzá, ale ak príde na flirtovanie, cíti sa ako ryba na suchu. Aspoň ak sa ide niekoho, kto sa jej naozaj páči. Má problém s emóciami a dávaním ich najavo, o čo sa postarala ich nie práve fungujúca rodina - rodičia. Má za sebou nejaké krátke vzťahy, ktoré boli skôr akýmisi pokusmi a hľadaním niečoho, čo v nich nenašla. Väčšinou má to nešťastie, že javí záujem o osobu, ktorá nemá záujem o ňu a naopak Chcú ju muži, ktorí nepriťahujú ju.

"Si žena, zaklipkaj na neho mihalnicami."
Nestihla ani zareagovať a Jane sa na plné ústa rozosmiala, akoby počula výborný vtip. „To už aj Kevin by lepšie zaklipkal mihalnicami. Moja sestra má síce veľa kamarátov v mužských radoch, ale pri ich balení je úplne neschopná.“

(A nie, tieto postavy sa nedostanú do nijakého milostného trojuholníka. )

2. Stali sa tvojim postavám nejaké trapasy v súvislosti so vzťahmi?

     „Ževraj sa tým trénuje, alebo testuje...teraz si tým už nie som istý, sústredenosť. Mysľou musíš dostať guľu až ku mne tak, aby sa mi dotkla hrude. Samozrejme, ja budem bojovať o presný opak.“

Než by sa spýtala, ako sa na to sústrediť a na čo myslieť, guľa sa pohla smerom k nej a ona reagovala inštinktívne. Prižmúrila oči, akoby to malo efekt na jej koncentráciu a súperila o priestor vo vzduchu. Bolo to namáhavejšie, než by hádala a trvalo to celé minúty.

  „Si si istý, že tu nebudeme do rána?“ pri rozprávaní nepatrne stratila na centimetroch.

  „Môžeme sa pri tom pokojne rozprávať, nech to nie je tak ľahké, aj keď...“ Jednoliatymi tmavými očami nespúšťal zrak z lopty, ale prstami zavadil o lem bieleho trička. „Možno by som ťa mohol skúsiť rozptýliť. Zvyčajne na ženy zaberá, keď sa prosto vyzlečiem.“

  Oči mala rýchlejšie než rozum a keď v jednu chvíľu spustila pozornosť k tričku, ktoré si nevyzliekol, dostala ranu loptičkou rovno do hrude. 

Noc pred akciou: zvyčajne stále dobrá a v tej chvíli aj ušomraná sestra (stále ja) má ruky od farby alebo lepidla alebo niečoho

Na akcii: brat je spoko, má cosplay! :)

  Na stolík sa vytvorila vrchná zubatá časť, do nej išli bočné časti do ktorých sa zasúvali spodné zuby. Dorobili tam ešte zasúvačku na rakety. Zadná časť najprv bola taká, že beriem do kabelky šrobovák a budem to musieť rozoberať s ním, ale nakoniec sa to len našuchávalo. Ak všetko do seba zapadlo, dali sa do dier napchať tyče s točiacimi sa vrtuľami.

  Čo sa materiálu týka, čo dielňa dala. A potom obal z fólie na delo a raketky.

   Vilkov kostým je vždy prvoradý. Ja som doprovod čo sa snaží nájsť niečo veľmi jednoduché a zapadnúť k nemu. Lol postavy sú no...buď sú veľmi nahaté alebo príliš náročné. Mne sa páčila Ashe, pôvodne forest verzia, ale nechcela som mať holé kríže a brucho. Predsa len, veľa času trávime vonku. Takže som si vybrala zahalenejšiu verziu. 

  Mám rada handmade tvorbu, rada farbím a vyrábam si veci, ale šitie ide úplne mimo mňa. Začala som preto výrobou náplecníkov, čo tam potom že nemám šaty ani nič iné :) 

  Látku som si kúpila, ale šiť, no na to som nemala ani stroj ani schopnosť. Ako minulý rok, aj tento rok sa o to postarala kamarátkina mamina a na poslednú chvíľu mi zošila šaty i plášť s kapucňou. Akože, najväčšiu radosť som mala z tej kapucne, vždy som túžila mať cosplay nejakej postavy ktorá má kapucňu :D (áno, infantilná radosť musí byť :) )

  Všetko samozrejme na poslednú chvíľu, takže len čo som si to domov doniesla, vyskúšala som pásy ktorými som si uviazala brucho, aby mali šaty správny tvar a potom pripla čipku. Ona to tam na fotke mala si len také pásiky zlaté, ale ja som niekde videla cosplay-erky, ako si tam dali čipku a ich verzia sa mi páčila viac, takže som to tam prišpendlila a mamina mi to tam našila, kým ja som maľovala plášť. 

  Takto nejako to vyzeralo pomerne dlho v mojej izbe. Čosi tam očividne vybuchlo :D

   Inak to bolo prvý raz čo som mala parochňu. Sivé vlasy sa mi celkom páčili a o maľovanie očí sa postarala kamarátka, ktorá sa Cosplayu venuje serióznejšie. Kto by si chcel pozrieť jej fotky nielen Fiony, kuk na instagram. A keď už  mám krátke reklamné okienko, aj brat už má instagram na cosplay, kamarátka ho motivovala :)

K tejto rubrike ma inšpirovala iná blogerka, konkrétne Dany, ktorej denníček postupu ako písala svoju knihu je jednoducho skvelý. Už keď som si to čítala tak som sa smiala, v mnohom som chápavo prikyvovala, že spoznávam svoje problémy. (hlavne ako dostať sa niekam alebo z niekade, keď si človek vymyslí niečo super nedobytné :D) Zároveň som si hovorila, že nielenže je zaujímavé to čítať, ale musí byť fajn mať zdokumentované svoje postupy. 

Ja už som skoro na konci prvého draftu, takže moc si z toho nezdokumentujem a je to veľká škoda. Lebo ani presne neviem, kedy som s písaním Anarchorance začala. Napriek tomu som sa rozhodla jej denníčkom "Keď si myslíš že si spisovateľ" inšpirovať a všetkým ktorí píšu odporúčam nakuknúť k nej, lebo no ja som sa zasmiala :) 

.......................

18.4.2019

  Niekedy sa na sebe strašne smejem. Minule som dopísala jednu kapitolu a povedala si, že je čas si prečítať čo som to písala minule. Minule sa myslí pred týždňom, pretože keď je ťažký pracovný týždeň, tak sa mi často stáva že píšem len sobotu a nedeľu. Keď vládzem. 

   No a tak si to čítam, vravím si fajn kapitola, som spokojná a potom sa začnem smiať, že hups. Chudák Shade v nej zmokol ako myš a ja v kapitole, ktorú som práve dopísala a ktorá priamo nadväzovala na tú predošlú nič také nespomínam. Hlavne že Shade je teplomilná kvetinka zvyknutá na teplo a dávno by drkotal zubami a nadával ako pohan, prečo nemá nejaké vyhrievané oblečenie alebo tukové zásoby :D

24.4.2019

  Úvaha dňa. Keď máte narazené rebrá, čo vás vlastne bolí? Rebrá? Alebo proste zvyšok tela okolo rebier? Ja už som rebrá narazené asi dva krát mala, ale aj tak je to taký boľavý pocit, že ani neviem čo ma bolí. Som rada keď sa nehýbem a nebolí nič. 

  Zapla som teda kamoša Googla a po čítaní článkov o tom, ako vzniajú modriny a čo ich priamo v tele spôsobuje som dospela k záveru, že nijaké rozvádzanie techniky ktorá dokáže narazené rebrá v priebehu chvíľky vyliečiť, sa venovať radšej nebudem. 

    Písanie prvého článku je des. Vlastne, čohokoľvek. Prvá strana do knihy, prvý instagramový príspevok, prvý príspevok na facebookovej stránke. Neviem ako vy, ale ja nad tým vždy sedím a premýšľam, ako začať. Prvý dojem je predsa len dôležitý. 

  Nečakala som, že tieto pocity budem mať ešte niekedy na blogu. Jeden už totiž mám, taký papierovo tvorivý a nikdy som druhý neplánovala. Život ale nevyspytateľný a tak si dávam takúto malú reprízu úvodu v blogerskom svete. Ako tak rátam, po siedmych rokoch, pretože prvý blog som zakladala v januári 2012. (až som v šoku zostala, že už je to celkom doba :) )

   Tak prečo blog číslo dva? Asi preto, že som začala čítať viac blogov, ktoré nie sú o scrapbooku a niekde v duši to naštartovalo moju potrebu písať aj o niečom inom, ako o lepení z papiera. Toto tvorenie totiž nie je jediné, čo napĺňa moju kreatívnu stránku. Dávno skôr, než som objavila slovo "scrapbook", som objavila lásku k písaniu. Tým dávno myslím naozaj dávno, mala som možno len nejakých desať rokov. Na Slovensku sme mali ešte slovenské koruny, počítač ani notebook neboli bežnou súčasťou rodín.  Od mala som milovala príbehy, skôr ako som sa naučila čítať a postupom času sa začali rodiť aj v mojej hlave. A tak som si ako malé dievčatko zašla kúpiť do obchodu linajkový recyklovaný zošiť za 10 korún a začala písať svoju prvú KNIHU. 

   Presne tak som sa vtedy totiž cítila. Že píšem knihu a pamätám si to nadšenie, keď som zapísala celý zošit. Aké je to dlhé, ako som to vymyslela. Bola to detektívka (čo je inak žáner, ktorý som ako malá mala rada a teraz ani nečítam detektívky, ani nezvyknem sledovať tento druh filmov) a písala som ju potajomky. Lebo keď má človek desať a chce napísať knihu, pripadá si trochu dosť čudne, čo to má za záujmy oproti svojim rovesníkom. Nevedeli to ani doma, zošit som si poctivo skrývala. :)

   Tento príbeh, plný pravopisných chýb mám odložený doteraz, rovnako ako doteraz píšem. Akurát som prešla na fantasy a scifi a práve o tom písaní, ale i čítaní bude tento blog. Čiastočne aj ako moja motivácia písanie neflákať, nech mám o čom písať aj tu :D 

   Pôvodný plán spred dvoch či troch mesiacov bol, nechať všetko na jednom blogu, tom prvom, ale rýchlo som zistila, že všetky články by sa strácali medzi tými papierovými. Predsa len, scrapbook je aj moja práca a tak tvorím dosť. 

   A tak vitajte na tomto blogu, venovanému príbehom, ktorý  je konečne v inej ako mojej neobľúbenej ružovej farbe (ja neviem prečo som si vždy stiahla šablóny doružova a nejako to neupravila :) ) 

♥