Príbehy som milovala skôr, ako som sa naučila čítať. Veľkou láskou môjho detstva bol Leví kráľ, ktorého som nútila členov rodiny čítať mi toľko krát, že som vedela začiatok naspamäť. Bol to i úplne prvý film, ktorý som videla v kine a ja som bola skutočne odhodlaná v vziať si do sály svoju detskú obrázkovú knižku. Predsa len, niekto musel skontrolovať, či ten film s mojou milovanou rozprávkou sedí. :) Doteraz si spomínam, že mi to nakoniec ocino vyhovoril s tým, že v kine bude tma a na knižku neuvidím.

   Myslím, že všetci boli radi keď som sa naučila ako malá prváčka čítať sama a mohla si na svoje výpravy do sveta fantázie chodiť už bez ich pomoci. Okrem šlabikáru, bola moja prvá prečítaná knižka tiež z radu Disney rozprávok, Kráska a zviera. A potom to už s čítaním išlo rad za radom.

   Nespomínam si kedy to začalo, ale s čítaním sa začali aj v mojej hlave vytvárať vlastné príbehy. Mala som desať rokov, keď som si ešte za slovenské koruny potajomky v obchode kúpila linajkový zošit (stál 10 korún :D). Potajomky preto, lebo som mala desať a pripadala som si ako veľmi podivný tvor, veď kto v desiatich rokoch chce napísať knižku? Aspoň vtedy mi to prišlo ako niečo veľmi čudné a mala som dojem, že písať knižky nemôže predsa len tak hocikto. 

   Tento prvý príbeh mám doteraz odložený v krabici a bola to detektívka. Neviem prečo práve tento žáner, možno to spôsobili Traja pátrači, ktorých som v tom veku čítala, ale mimo nich som asi žiadnu detektívku viac nečítala.

   Radosť, keď som vypísala ten jeden zošitok si neviete predstaviť, mala som pocit, že som napísala stostranovú knihu, veď zošit má tóóľko strán... :) Taká hrdá som na seba bola.  Pustila som sa i do pokračovania, ale to som nedokončila a prečo, to si už teraz neviem vybaviť.

   Dojem, že som čudná, ma neopustil ani keď som mala možno trinásť a ocino mi dovolil čas tráviť na jeho notebooku. V tom čase to nebola bežná vec, aby mal každý v rodine svoj počítač a tak som si v tom jeho vytvorila svoj priečinok a pustila sa do príbehu. A keďže to bolo stále "čudné", samozrejme som si ho zaheslovala, len aby som nemusela vysvetľovať, čo to na tom počítači furt ťukám. (predpokladám, že naši si mysleli že si chodím na nejaký pokec alebo niečo podobné :) ) Popri písaní svojej prvej fantasy som sa priučila prstoklad a objavila čaro textovej RPG. A s ňou samozrejme aj vedomie, že predsa len nie som taká čudná a je nás "podivínov" s túžbou písať príbehy oveľa viac.

   Doma som priznala túžbu vydať knihu až niekedy v pubertálnom veku a aj keď to tým pádom tvrdím už celé roky, reálne to pre mňa bolo a nakoniec aj je, hlavne o láske k písaniu. Milujem fantasy, ktoré nemá  hranice fantázie a keď ide o písanie, vystihuje to citát "Cesta je cieľ."  Takže som si príbehy písala len tak pre seba a najlepšiu kamarátku, jeden skĺbila s hrou The Sims a písala a fotila príbeh 7 dní a príde Smrť, na slovenskom fóre k tejto hre. 

  Sny ale nepatria len na vankúš, takže teraz plnohodnotne pracujem na knihe s cieľom skúsiť ju poslať do vydavateľstva. :)