7.5. 2019

  Keďže nič neprinesie chuť niečo robiť tak ako keď to človek robiť nemôže, počas pobytu môjho notebooku v servise, prišla obrovská chuť písať. Samozrejme som vedela, že ju treba využiť, lebo príde notebook opravený a určite bude fuč. 

  Takže po troch pokusoch spojazdniť strašne staré notebooky som si požičala ocov mini mini notebook. Keďže malá klávesnica je smrť a ja by som ten notebook vyhodila oknom, požičala som si tentoraz od brata, klávesnicu. Dávno som neťukala na takej klasickej počítačovej viac ako faktúry a nejaké emaily v práci, takže tiež trošku boj. Očividne som už pohodlná :D


   Síce tam mám milión preklepov lebo nemám nervy sa na tej malej obrazovke a bez myši vracať k slovám, ale ide mi to rýchlo ako už dávno nie. Síce už chcem notebook späť, ale na druhú stranu, čím dlhšie bude v oprave, tým viac napíšem :D
  Doteraz som písala na striedačku postavy, ale teraz fičím len na jednom deji, ide mi to tak ľahšie. Hlavne preto, že je tam priama nadväznosť a akcia. Alebo som to tak možno mala robiť od začiatku a už dávno by som mala hotovo :D


   Človek nevie čo má, kým o to nepríde. To rozhodne platí aj pre starý zlatý notebook, veľkú obrazovku, milovanú klávesnicu, myšku a tak ďalej. S navrátením notebooku ma chuť písať ako o život neopustila, možno preto, že sa blížim ku koncu. Aj keď, už som nedávno vyhlásila niečo v duchu - už len nejaké 4 kapitoly a zase sú to 4-5 kapitol do konca :D
  Čakajú ma ale nejaké povinnosti mimo, aj svadba kamarátky sa blíži, takže ma to určite spomalí (lebo robím všetko na poslednú chvíľu a ona ešte nemá spravený svadobný album ani nič iné čo som sľúbila :D ), ale do konca mesiaca, alebo začiatkom budúceho, bude text "vypľutý". A potom amen tma, opravy. Plačem už teraz :D