3.7.2019

  Začala som po sebe čítať Anarchorance. Duševne plačem nad tými prvými kapitolami. Toľko zbytočných opisov a slov navyše, že dovi. Je tam vidno, že som na začiatku presne nevedela ako začať a ach. Keď sa pustím do opráv tak tieto prvé to nebude že oprava, ale rovno si čistý word otvorím :D

4.7.2019

  Prišla moja najlepšia kamarátka a zároveň editorka. Rovnako ako ja sa pustila do opätovného čítania už kompletného textu a na rozdiel odomňa, čo hľadám skôr logické nesúvislosti (akože, osoba zavrie oči a o odstavec ich zatvorí  znovu :D) , ona prišla pekne s vytlačenými papierikmi a už mi len vraví, čo by som pri oprave mohla, teda mala, vyškrtať. Lebo je to zbytočné a pointu zhrniem kratšie inde. Tak po troch kapitolách asi dve strany, možno aj tri letia z okna. :D 

  Citovo som sa na toto pripravila, alebo teda, viete ako to je. Nie je to príjemné počuť, ale napríklad mňa sa to nejako nedotýka, žeby ma to malo uraziť. Je to konštruktívna kritika a hlavne veľká pomoc, pretože keď sa nad tým tak zamyslím teraz, má prosto pravdu. To čo mne pri písaní prišlo ok, z hľadiska čítania a informácií môže byť zbytočne zdĺhavé. A hlavne sama teraz v týchto prvých kapitolách vidím ten svoj kostrbatý rozbeh :D

Zdieľané súbory z FB konverzácie :D

♥

7.5. 2019

  Keďže nič neprinesie chuť niečo robiť tak ako keď to človek robiť nemôže, počas pobytu môjho notebooku v servise, prišla obrovská chuť písať. Samozrejme som vedela, že ju treba využiť, lebo príde notebook opravený a určite bude fuč. 

  Takže po troch pokusoch spojazdniť strašne staré notebooky som si požičala ocov mini mini notebook. Keďže malá klávesnica je smrť a ja by som ten notebook vyhodila oknom, požičala som si tentoraz od brata, klávesnicu. Dávno som neťukala na takej klasickej počítačovej viac ako faktúry a nejaké emaily v práci, takže tiež trošku boj. Očividne som už pohodlná :D


   Síce tam mám milión preklepov lebo nemám nervy sa na tej malej obrazovke a bez myši vracať k slovám, ale ide mi to rýchlo ako už dávno nie. Síce už chcem notebook späť, ale na druhú stranu, čím dlhšie bude v oprave, tým viac napíšem :D
  Doteraz som písala na striedačku postavy, ale teraz fičím len na jednom deji, ide mi to tak ľahšie. Hlavne preto, že je tam priama nadväznosť a akcia. Alebo som to tak možno mala robiť od začiatku a už dávno by som mala hotovo :D


   Človek nevie čo má, kým o to nepríde. To rozhodne platí aj pre starý zlatý notebook, veľkú obrazovku, milovanú klávesnicu, myšku a tak ďalej. S navrátením notebooku ma chuť písať ako o život neopustila, možno preto, že sa blížim ku koncu. Aj keď, už som nedávno vyhlásila niečo v duchu - už len nejaké 4 kapitoly a zase sú to 4-5 kapitol do konca :D
  Čakajú ma ale nejaké povinnosti mimo, aj svadba kamarátky sa blíži, takže ma to určite spomalí (lebo robím všetko na poslednú chvíľu a ona ešte nemá spravený svadobný album ani nič iné čo som sľúbila :D ), ale do konca mesiaca, alebo začiatkom budúceho, bude text "vypľutý". A potom amen tma, opravy. Plačem už teraz :D

K tejto rubrike ma inšpirovala iná blogerka, konkrétne Dany, ktorej denníček postupu ako písala svoju knihu je jednoducho skvelý. Už keď som si to čítala tak som sa smiala, v mnohom som chápavo prikyvovala, že spoznávam svoje problémy. (hlavne ako dostať sa niekam alebo z niekade, keď si človek vymyslí niečo super nedobytné :D) Zároveň som si hovorila, že nielenže je zaujímavé to čítať, ale musí byť fajn mať zdokumentované svoje postupy. 

Ja už som skoro na konci prvého draftu, takže moc si z toho nezdokumentujem a je to veľká škoda. Lebo ani presne neviem, kedy som s písaním Anarchorance začala. Napriek tomu som sa rozhodla jej denníčkom "Keď si myslíš že si spisovateľ" inšpirovať a všetkým ktorí píšu odporúčam nakuknúť k nej, lebo no ja som sa zasmiala :) 

.......................

18.4.2019

  Niekedy sa na sebe strašne smejem. Minule som dopísala jednu kapitolu a povedala si, že je čas si prečítať čo som to písala minule. Minule sa myslí pred týždňom, pretože keď je ťažký pracovný týždeň, tak sa mi často stáva že píšem len sobotu a nedeľu. Keď vládzem. 

   No a tak si to čítam, vravím si fajn kapitola, som spokojná a potom sa začnem smiať, že hups. Chudák Shade v nej zmokol ako myš a ja v kapitole, ktorú som práve dopísala a ktorá priamo nadväzovala na tú predošlú nič také nespomínam. Hlavne že Shade je teplomilná kvetinka zvyknutá na teplo a dávno by drkotal zubami a nadával ako pohan, prečo nemá nejaké vyhrievané oblečenie alebo tukové zásoby :D

24.4.2019

  Úvaha dňa. Keď máte narazené rebrá, čo vás vlastne bolí? Rebrá? Alebo proste zvyšok tela okolo rebier? Ja už som rebrá narazené asi dva krát mala, ale aj tak je to taký boľavý pocit, že ani neviem čo ma bolí. Som rada keď sa nehýbem a nebolí nič. 

  Zapla som teda kamoša Googla a po čítaní článkov o tom, ako vzniajú modriny a čo ich priamo v tele spôsobuje som dospela k záveru, že nijaké rozvádzanie techniky ktorá dokáže narazené rebrá v priebehu chvíľky vyliečiť, sa venovať radšej nebudem.